Kamaráti, dnes by som vám chcela predstaviť druhý zo série detských printov :) Keďže veľrybka snívajúca veľké sny mala u vás veľký úspech, rozhodla som sa, že bude mať kamoša a dúfam, že tých kamošov bude časom ešte viac :)

Hoci je to print určený primárne pre deti, rozhodla som sa, že budem osobná a poviem vám, ako prehovára aj ku mne. Dalo by sa totiž povedať, že som až na posledné obdobie žila celý život v strachu. Už som to tu viackrát písala, najväčší strach som mala zo zlyhania, resp. z toho, že urobím nejakú chybu. Tento strach sa postupne premietol do každej oblasti. Už ako dieťa som sa bála zlyhania, preto sa môj strach skryl za perfekcionizmus. Mala som samé jednotky, bola som také to dobré a poslušné dieťa, s ktorým neboli nikdy žiadne problémy - a ako to už býva, samozrejme ma za to všetci chválili a tlieskali mi. Fungovala som tak dlhé roky, snaha o dokonalosť, všetko zvládať a mať dokonale naplánované - pretože keď budem mať plán, nepríde žiadna chyba. Och, áno, a prehnane vysoké nároky. Na seba, na iných. Až nereálne očakávania, ktoré keď som nesplnila, bolo zle. Strach urobiť ďalší krok - lebo, čo ak je to chyba? Dalo by sa o tom ešte veľa hovoriť.

Dnes, keby som sa mala niečo spýtať môjho mladšieho ja, tak by som sa opýtala: čo by si teraz robila, ak by si nemala strach? A to sa učím, keď tieto myšlienky prídu aj dnes. A chodia. Veľa premýšľam nad vecami, kým sa rozhodnem. A zostali mi aj vysoké očakávania, či nároky. Ale nemyslím si, že je to zlé. A prečo? Pretože im už nedovolím, aby ma zväzovali, či zotročovali. Učím sa ich premieňať na dobre odvedenú prácu a cit pre detail. Učím sa dovoliť si zlyhať a urobiť chybu. Často to hovorím môjmu synovcovi a hovorila som to aj deťom, s ktorými som trénovala logopédiu. Je v poriadku robiť chyby. Je to súčasťou procesu, učenia sa, rastu. A dnes to hovorím aj sebe. Maj odvahu vykročiť vpred, skúsiť nové veci, aj keď to možno nevyjde. Pretože odvaha nie je o tom, že nemáme strach, ale že vykročíme vpred, aj keď sa bojíme